Kopla ma múza, alebo aké má múza vlastnosti

Autor: Lucia Lovecká | 24.11.2014 o 19:22 | Karma článku: 3,15 | Prečítané:  457x

Kde berú všetci spisovatelia svoju inšpiráciu? Ako je možné, že im pero samé píše po papieri a vaše oči potom behajú po stránkach ich kníh? Čo môže za to, že jedny majú na konte mnoho vydaných kníh, mnoho publikovaných článkov a druhí zase ani riadok, alebo jednu knihu vo výpredaji? Prinajlepšom majú jeden úspešný titul, o ktorom sa budú učiť naše deti. Prinajhoršom zažijú fiasko, a k písaniu sa nikdy nevrátia.

Pri každom musela stáť niekde v pozadí inšpirácia a chuť písať. Rozmýšľam nad tým, kde sa v človeku berie túžba písať, čo jej môže prospieť a za akých okolností. Neprídem na žiadny všeobecný návod, pomôcku pre pisateľa, ani nechcem teda nič také zosumarizovať. To sa podľa mňa ani nedá. Napísať sa to dá, ale aplikovať? I keď na druhú stranu, existuje už toľko kníh o tom, ako prežiť rozchod, stratu práce, ako zbohatnúť, viesť úspešnú kaviareň a pod. Určite aj návod "ako napísať knihu" by našiel čitateľa, ak už to celé neexistuje ovšem. :-) Ale aj taká kniha vznikla, a ja iba trochu zvýrazňovacou fixkou (zelenou) poukážem na niektoré sa opakujúce skutočnosti, spoločné pre všetkých, alebo pre väčšinu.

Jednu vec majú spoločnú všetci autori. Nezačnem písať o nešťastnej láske, stroskotaných vzťahoch s rodičom, bratom, sestrou, spolužiakom alebo niekým iným. Vrátim sa o pár rokov dozadu, do školských lavíc. Predstavím si hneď hodinu slovenského jazyka (alebo iného materinského), a učiteľku ako rozdáva papiere na SLOHY.

Slohy, áno slohy. Niekým nenávidené, niekým milované. Ja som ich mala rada, a ani neviem opísať, čo by som dala za to, keby som si moje slohové práce mohla niekedy znovu prečítať.

Vtedy sme museli každý napísať minimálne jednu A4, klasický úvod, jadro a záver na zadanú tému. Téma (a známka) donútila písať aj tých menej zdatných písalkov. Skúsme si predstaviť, že by sme si  každý deň (alebo iná časová jednotka) zadali nejakú tému a písali. Aby to fungovalo, určili by sme si aj nejaký trest, ak to nedodržíme. Čisto hypoteticky si povedzme, že to aj funguje. Máme tému, pero a papier. Myslím, že ak by sme sa veľmi snažili mali by sme kopu napísaného materiálu.

K dobrému a čitateľnému materiálu však treba trochu viac. Preto sme aj za slohy dostávali známky. Jedna polovica mala stále nedostatočné hodnotenie a tá druhá vynikajúce. Tým ktorým to písalo, učiteľky vravievali, že majú talent.

A zastavíme sa na chvíľu pri talente. Talent v písaní podľa mňa znamená niečo ako cit pre uchopenie slova. To buď máš alebo nemáš. Buď to vieš alebo sa trápiš. Tu stačí malý kúsok talentu, a tvrdá práca, aby si z malého dokázal urobiť Kukučína.

O tom sa nedá už ani viac rozpisovať, rada by som sa zo školských lavíc posunula o pár rokov ďalej. Každému autorovi roky navyše prospeli. Odišiel z tém ako "čím budem, keď vyrastiem", "moje letné prázdniny". Pribudli skúsenosti, pribudli zážitky. Zlepšil sa v gramatike a štylistike. Autor si vyberá rozsiahlejšie témy na písanie, čerpá zo svojho života, z okolia, zo spoločnosti, ktorú už chápe podstatne inak ako keď chodil do školy.

Máme ďalší bod? Áno, máme.  Na realite sa zakladá každá fikcia. Autor ju buď pomenuje priamo, alebo ju schová do bravúrnej metafory, veršu alebo z nej urobí aforizmus. Z každej fikcie vieme vybatikovať niečo sakra naozajstné. Stačí len obyčajný pocit, pohľad alebo posedenie s priateľmi pri pive.

Máme už malý koncept pre knihu: "Ako napísať knihu". Veľa vecí mi ani nenapadne, ani sa nezmestí do blogu. Tak okrem školskej minulosti, talentu a životných peripetií spomeniem ešte jednu či dve záležitosti.

Hovorí sa, že viacerí, nie všetci, najlepšie píšu, keď im v žilách koluje látka, ktorá ovplyvňuje nervový systém. To sú všetky od alkoholu, cigariet až po lieky. Dôkazom sú iste aj autori, o ktorých sme sa učili. Už som spomínala v prvom mojom príspevku (La dolce vita, pozn. autora :-), že obľubujem Rimbauda. On žil, niektorí by ho nazvali zhýralým spôsobom života. Pil vtedy dosť, a napísal ešte viac. Nebol jediný. Napadá mi ich veľa.

Po dvoch "decoch" ako by ste doplnili neviditeľný atrament do žíl, odvahu do riadkov a inšpirácia dokonale skáče na papier ako kôň na veľkej pardubickej. Každý si určite spomenie na to ako po dvoch, troch decoch vymyslel vynikajúcu SMS a poslala ju ex partnerovi. Tí odvážnejší si spomenú, ako im to písalo na skúške po dvoch pivách. Iste, potom príde vytriezvenie.

Dôvod prečo alkohol písaniu neškodí, je ten, že sa  môžte potom na to triezvo pozrieť a ostanú Vám dve možnosti. Kôš alebo spokojnosť. Pri druhej možnosti máte možnosť svoje dielo obrúsiť ako diamant. Sms pre ex, ani pokazenú skúšku už nevrátite, ale text môžte upravovať. Nápad ostane a dá sa na ňom pracovať. A ten by ste možno nikdy nedostali, keby ste neboli na stretávke po 10 rokoch, nevypili viac vína a doma nedali na papier príbehy z lavíc, na ktoré ste spomínali, a vaša poviedka by sa neocitla v časopise a potom by sa to pohlo. Napríklad.

Poslednú zmienku venujem času. Koľko klišé na tému čas už vzniklo. Poznáme všetci, čas je najlepší doktor, daj tomu čas a pod. Nuž ale všetci vieme, že sa zakladajú na pravde. Myšlienky nami stále prúdia, rýchlo a veľa. Preto text, ktorý je dnes napísaný zle, môže byť zajtra dobrý. S textom je práca, ktorá si vyžaduje čas a trpezlivosť. Niekto až na sklonku života vydá dlhoročne písané memoáre, ktoré sa stanú bestsellerom.

Tiež je dôležitý čas, ktorý písaniu vymedzíme. Novinár je za čas platený - má ho ako pracovný čas, spisovateľ vv podstate tiež. Bloger si čas nájde, lebo chce alebo ho niečo k tomu motivuje. Čas však treba, ak si ho nevyhradíme, ostaneme s nadšením pri jednom článku a už viac nič. Je jedno, či naše písanie je známe, alebo nie. Ak ho milujeme,  nie je čo riešiť a čas si nájsť musíme! :-)

Dá sa využiť všetko. PN-ka, dovolenka, cesta vlakom, Vianoce a iné sviatky, čakanie na účet v reštaurácii. Technika nás neobmedzuje, práve naopak nám umožňuje písať kedykoľvek a na čomkoľvek. Témy sú tiež stále nevyčerpateľné zdroje. Nadšených čitateľov podľa mňa neubúda.

Ak autor stratí inšpiráciu a nevie popísať prázdne strany, nezabúdajme na fakt, že čas, fľaša vína, dobrá skúsenosť alebo učiteľka nad plecom (každý ma niečo iné, napr. termíny v redakcii, .. ) inšpiráciu vedia vrátiť.

Verím, že ani ja ju nestratím, a ak prejde viac dní od posledného publikovania, vedzte, že to chce čas :-)

 

Zdar písaniu a čítaniu


 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?